Môj prvý maratón 42,195 km

Ako ste sa mohli dozvedieť z popisu, tak áno podarilo sa mi zabehnúť môj prvý maratón v živote. Začnem, ale úplne od začiatku, kedy a kde má táto myšlienka vôbec napadla.
Bolo to presne v decembri v roku 2015, čiže na konci roka. Ako býva zvykom, tak o takomto čase naša firma každý rok organizuje spoločný vianočný večierok pre všetkých nás. Podľa môjho názoru má maratón veľmi veľa spoločných vlastností s podnikaním. Vedel som, že pripraviť sa na takúto dĺžku behu bez prestávky je veľmi náročne a určite to nezvládne každý. Práve toto bol môj zámer, preveriť moje schopnosti, vytrvalosť, tréning, disciplínu a taktiež aj mojich kolegov. Tak prišla moja výzva, na ktorú sa prihlásili viacerí z nás, čo mi urobilo veľkú radosť, že ma nenechali v tom samého.

Začíname

Rozpis a plán tréningu sme mali od januára 2016. Musím sa priznať, že tréningový plán som stále odsúval a zo začiatku dosť podceňoval. Možno aj kvôli tomu, že od detstva milujem šport a aktívne som hrával futbal a pravidelne športoval. Tak, ako čas plynul a postupne som videl kolegov ako tréningy berú zodpovedne, tak ma to motivovalo začať. Môj pravidelný tréning začal v období februára. Zo začiatku sa mi vôbec nezdalo ťažké trénovať na maratón, pretože rozpis dĺžky behov nebol náročný, práve naopak. Postupne sa tréningy sťažovali a predlžovali, čiže dĺžka jedného behu už nebolo 5 km ako na začiatku, ale napríklad už aj 20 km. Veľmi dôležité bolo tréningy aj časovo naplánovať, keďže tréning už netrval 30 minút, ale o veľa viac. V jarnom a letnom období to nebol problém. Zo začiatku v zimnom a pri konci v jesennom období už áno.

Počas prípravy sme absolvovali aj jarné sústredenie v Španielsku.

Počas prípravy sme sa taktiež zúčastnili a podporili viacero súťažných behov. Na ukážku prikladám polmaratón v Banskej Bystrici a Beh nádeje v Seredi.

Čas ubehol ako voda a písal sa dátum 1. 10. 2016, kedy sme v ranných hodinách vyrazili s tímom bežcov a realizačným tímom do Košíc.

V poobedňajších hodinách sme dorazili na hotel a nervozita začala naberať na obrátkach. V meste postupne uzatvárali ulice, naša registrácia prebehla úspešne a ani sme sa nenazdali a bol večer. Bežali posledné prípravy, masáže, taktika a odborné rady od nášho fyzioterapeuta, ale aj od nášho priateľa Michala Adamču mladšieho, ktorý má za sebou niekoľko úspešných maratónov. 21:00 najvyšší čas ísť spať.

Dlho očakávaný deň D je tu

Po tejto noci sme všetci jednotne zhodnotili, že viac sme nespali ako spali, pretože nadšenie, nervozita boli v takej veľkej miere v každom z nás, že sa proste nedalo. Po chutných raňajkách sme sa začali postupne pripravovať.
Spoločná fotka a ideme na to!

Maratón odštartoval presne o 9:00. Bežcov bolo cez 12 tisíc a prvé kilometre behu to bolo cítiť a prevažne sme sa hľadali a snažili držať pohromade s celým tímom. Treba povedať, že traja z nás bežali svoj prvý polmaratón a ďalší traja svoj prvý maratón. Prvých 21 kilometrov išlo všetko podľa plánu a s úsmevom sme sa rozlúčili s našimi polmaratóncami, ktorí nás na tomto kilometri opúšťali a bežali do vytúženého cieľa. Mňa, brata a kolegu Martina čakalo identické ešte jedno kolo. Všetko sa u mňa zmenilo pri kilometri č. 25.
Krízu, ktorú som očakával na kilometri č. 30 prišla o 5 kilometrov skôr. Postupne som začal strácať mojich dvoch kolegov, čo mi na psychike veľa nepridalo. Začal vnútorný boj s predstavou, že ma čaká ešte vyše 17 km bez podpory kolegov.
Musím sa priznať, že myšlienky som mal rôzne. Áno, bola tam aj myšlienka o predčasnom ukončení maratónu. Túto situáciu na kilometri číslo 30 považujem za kľúčovú. Uvedomil som si, že sám som túto výzvu vymyslel a príkladom by som nebol, keby predčasne ukončím beh. Dôvod nebol nedostatočný tréning, ale skôr mentálna príprava a boj sám so sebou. Pokračoval som ďalej…

Z posledných kilometrov si pamätám dve veci a to obrovskú podporu divákov, ktorí boli úžasní a neskutočnú bolesť, kedy som si nohy absolútne necítil. Takýto pocit a boj s telom som nikdy nezažil. Posledné dva kilometre boli spojené s problémom ovládania teľa a orientáciou na trati. Cez všetku túto bolesť, ktorú som zažil som dobehol z nás troch ako posledný, ale to vôbec nie je o tom. Dôležité je to, že sme do cieľa dobehli všetci a hlavne zdraví. Ten neskutočný pocit v cieli by som doprial každému. Plač, smiech, radosť, nadšenie, bolesť všetky emócie naraz v jednej chvíli.

Dali sme to a je dobojované!

Po krátkom vytriezvení v cieli bolo problém udržať svoje telo, ale emócie a radosť boli tak veľké, že som to nejako prekonal. Pomaly sme sa začali presúvať späť na hotel, kde nás čakal oddych, wellness a rozprávanie všetkých zážitkov do neskorého večera.

Čo to má spoločné podnikaním? Myslím si, že podnikanie je tiež beh na dlhú trať a úspešní sú len tí, ktorí vytrvajú, pracujú na sebe a nenechajú sa ovplyvniť negatívnym okolím prípadne menším zlyhaním. Tento maratón ma osobnostne veľmi posunul vpred. Na začiatku prípravy mi neverilo veľa ľudí a veľmi mi to pripomenulo začiatky v mojom podnikaní. O to viac ma teší, že maratón som zvládol a ukázal hlavne sebe, že ak si niečo zaumienim a idem si za tým, tak to proste dám. Môj víza je aj moju firmu dostať do cieľa, tak ako seba na maratóne.

Viac o našej ceste vám priblíži krátke video:


Menovite sa chcem poďakovať celému nášmu tímu bežcov:
Peter Valentovič, Martin Dubovanský, Branislav Vavro, Marek Ondrejíček, Michal Adamča

Nášmu organizačnému tímu:
Ľubka Hambálková, Tibor Cebo

Nášmu fyzioterapeutovi
Vladimír Hladký
http://www.vladohladky.sk/

Ďakujem vám všetkým za splnenie a dodržanie mojej výzvy a som rád, že sme vytvorili ten správny a hlavne úspešný tím. Vidíme sa o rok!
Ďakujem!